Ani netušíš ako by som Ťa chcel objať.
Lístie už opadlo. Tak aby Ti nebola zima.
Slnko – už ani to tak nehreje.
Bojím sa zaklopať, bojím sa či (v)pustíš ma.
Zopár listov ešte čaká na svoj pád.
Ja visím s nimi a tak isto čakám.
Kým niekto príde mi dať dole slučku,
už sa Ťa nebojím, už nikdy sa nevyľakám.
Zopár básní som venoval Svetu.
Zopár ich ostane na dverách Tvojej skrine.
A paradox na konci jesene je,
že Svet ten zabudne ale Ty – Ty nie.
Tento čin sa nedá odpustiť.
Nebol pre Teba ja rád som žil.
Spravil som konečne niečo normálne.
Normálne som sa obesil
Lístie už opadlo. Tak aby Ti nebola zima.
Slnko – už ani to tak nehreje.
Bojím sa zaklopať, bojím sa či (v)pustíš ma.
Zopár listov ešte čaká na svoj pád.
Ja visím s nimi a tak isto čakám.
Kým niekto príde mi dať dole slučku,
už sa Ťa nebojím, už nikdy sa nevyľakám.
Zopár básní som venoval Svetu.
Zopár ich ostane na dverách Tvojej skrine.
A paradox na konci jesene je,
že Svet ten zabudne ale Ty – Ty nie.
Tento čin sa nedá odpustiť.
Nebol pre Teba ja rád som žil.
Spravil som konečne niečo normálne.
Normálne som sa obesil
Komentáre
Koniec ma pobavil
táto je úžasná...
Zopár ich ostane na dverách Tvojej skrine.
A paradox na konci jesene je,
že Svet ten zabudne ale Ty – Ty nie"