Pjetros BLOG

Máš strach povedať, že už nie si sám?
Akoby na púšti rozkvitol ten najkrajší z kvetov
a zmyla ho storočná voda čo mala priniesť život.
Naplnila studne, zabíjala a tvorila – tvorí.

Dnes nebudem piť, zajtra stačí, dnes nepotrebujem.

Nemusíš, ale stačí pár minút kráčať k prameňu.
Je tam, bol a bude a uhasí smäd.

Sám sa zahubíš ak nebudeš plávať, ak nebudeš piť.

Zabalená v polyetylén tereftalátovej fľaši
jej zdroj sa nikdy nezmení.
Ak budeš touto vodou budeš žiť naveky.

Voda, smrť, život, sloboda, dno, dážď,
nebo, BOH, Ty, instantná polievka, všetko.

Nesublimuje, mení.

Nenahraditeľná náhrada nánosov
špiny a hriechu a synonymum čistoty.

Ako môžeš viniť vodu zo záplav
a cítiť hnev, keď bez nej sa to nedá.
Nedá sa narodiť ani zomrieť, trpieť
ani túžiť a ďakovať, polievať polia,
aby pripravila na žatvu a úroda
sa stala živou vodou.

Kalich na oltári svedčí o srdci,
ktoré sa skôr či neskôr stane súčasťou
Božieho plánu – kolobehu vody,
ktorá dáva aj berie, vie dokonale padať
ako dážď, trhať hrádze a
rozkladať na molekuly hrdze a kameňa.

Zmeniť sa na cukor,
darovať život,
znížiť sa na úplné dno
a vystúpiť so všetkou hrdosťou a slávou
do Neba.